Prvýkrát som videl japonskú záhradu v Írsku v roku 2000. Príliš mladá na to, aby som sa o ňu zaujímala, moja pamäť sa spolieha na vyblednuté fotografie a nedôveru v moje vtedajšie módne rozhodnutia. Pred dvoma rokmi počas mojej prvej návštevy Japonska som videl niekoľko známych záhrad po celej krajine a zamiloval som sa do tejto estetiky.
Japonská záhrada je v podstate veľmi odlišná od tej západnej, najmä preto, že sa opiera o filozofické princípy, ktoré sa snažia zachytiť podstatu prírody. Prakticky to znamená, že vždy nájdete asymetriu, vodu, skaly, mosty, jazierka a ryby a miniatúrne idealizované pohľady na prírodu.
Záhrada sa vám odkryje s iným pohľadom, keď sa budete pohybovať a začleníte do nej požičanú scenériu z vonkajšej strany záhrady (ako sú kopce alebo stromy), aby sa záhrada zdala väčšia. Dokonca aj bez základného pochopenia toho, koľko práce a myslenia bolo vynaložených na vytvorenie takýchto umeleckých diel, nie je možné nebyť v úžase nad týmito krásnymi výtvormi.
Včera som sa potuloval po Shinjuku a po veľmi uspokojivom jedle som sa rozhodol prejsť do Národnej záhrady Gyoen, jedného z najväčších tokijských parkov. Zamieril som priamo k japonskej záhradke a cestou som našiel niekoľko stromov ginkga, ktoré vrstvili zem s ich ovocím - ginnanom. Nemôžete to prehliadnuť, vôňa, ktorú tieto veci vydávajú, je dobre známa a nie je pokrytá cukrom. Páchne to ako, no ... shi*t. Aká predzvesť môjho idylického popoludnia v parku.
Čoskoro sa mi krajina začala pred očami odvíjať a meniť, niekedy jemne a inokedy dramaticky. Sledovanie ľudí bolo v tomto prostredí obzvlášť zábavné, ako by ste očakávali: od opotrebovania sarariman (tj. platový muž) vychutnávajúci si obed na trávniku živým dôchodcom, združeným matkám s deťmi a samozrejme párom. Niektorí sú zamilovaní, niektorí dúfajú, že sa tam dostanú. Stále som narážal na zmiešaný pár (on bol biely a ona Japonka) a podľa úrovne jeho nadšenia som predpokladal, že ešte nie je tam, kde by chcel byť. V duchu som mu zaželal veľa šťastia v jeho úsilí a zaparkoval svoje unavené nohy na peknom kopci s výhľadom na jazero. Keďže som nemal žiadnu poriadnu piknikovú deku, použil som na ustlanie postele svoj mini slnečník a tenugui (japonský univerzálny uterák). Nikdy predtým som vo verejnom parku nespala. Slnko mi hrialo nohy a vánok mi ho spríjemňoval v tento nezvyčajne horúci októbrový deň.
Náhla lekárska pohotovosť po zdriemnutí si vyžiadala okamžitý príjem cukru a ja som si doprial jemnú zmrzlinu matcha.
Pred koncom môjho popoludnia bola ešte jedna zastávka - skleník. Alebo dom s izbovými rastlinami, povedal by som. Rozmanitosť rôznych tropických/iných rastlín, ktoré bežne vidíte v ľudských domovoch (scvrknuté a smutné túžiace po slnku a vlhkosti ich pôvodného prostredia). Tu boli všetky, ale väčšie a šťastnejšie, kvitli a predvádzali svoje bohaté lístie. Toto zamestnávalo moju myseľ, ale rýchlo ma vyhnal ďalší priateľský prírastok do každého vlhkého skleníka, večne hladný komár.
''Prijmi tempo prírody. Jej tajomstvom je trpezlivosť.''
Park je stále zelený, neviem sa dočkať jesenných farieb.