Guľový vlak premávajúci medzi Tokiom a Akitou je príhodne nazvaný „Komachi“, po renomovanom básnikovi 9. storočia s neopakovateľnou krásou, ktorý sa narodil v regióne a je považovaný za jedného z „Akita bijin“ (krás Akity). Meradlom bola biela (svetlá) pokožka, okrúhla tvár a malý nos. Kvôli pokrytiu tvárovou maskou som to sám nevidel. Šinkansen, na ktorom som jazdil, neodrážal štandard ženskej krásy, no obsahoval ďalší zo symbolov Akity – ryžu. So svojimi horčicovými sedadlami a stopkami ryže na podlahe stelesňuje dôležitosť ryže pre túto oblasť. V čom sa jeden druh japonskej ryže líši od druhého, sa ešte len naučím rozlišovať, ale ak sa spýtate môjho manžela, nie je to hlúpa otázka. (Rozdiel medzi japonskou a podpriemernou nejaponskou ryžou je zrejmý podľa vyššie uvedeného, fuj!) Pri pohľade z okna je vidieť nekonečné ryžové polia; zelené, kde už bola ryža zozbieraná, a zlaté, ktoré sú ťažké so zrnkami, ktoré sa stále hojdajú vo vetre. Tento pohľad ma inšpiroval k návrhu páru náušníc, ktoré by reprezentovali tento krásny kraj.
Môj prvý vzťah so severnou prefektúrou Akita bol prirodzene pes. V Tokiu som ich však videl viac ako počas cesty do ich domoviny. Nepolapiteľný pes sa objavil vo všemožných suveníroch a tým najpôsobivejším bol veľký plyšový pes na vlakovej stanici Akita.
Kiritanpo bolo jedným zo žiaducich spôsobov (saké by bolo druhým), ako si vychutnať slávnu ryžu – Akitino hrdé jedlo z mletej ryže na ražni opečenej nad krbom a v našom prípade podávané v hotpotu s mäsom a zeleninou v tradičnej reštaurácii.
Kiritanpo sa pripravuje
Také tradičné, že zo stien visel chvost mývala a iných neidentifikovaných cicavcov. Ďalšou tradičnou vecou boli malé vajíčka plávajúce v hotpotu, o ktorých som nevinne predpokladal, že sú to prepeličie vajíčka. Buď stále môj žalúdok, pretože to boli nevyliahnuté vajcia nájdené v čerstvo zabitom kura, podávané spolu s kuracou časťou, v ktorej sa našli (niekto v anatómii?). Trochu som zomrel. Okrem toho bolo kiritanpo uspokojujúcim jedlom pevne zabaleným uhľohydrátom, ktoré si vychutnali pri šálke saké a miestnej hudbe.
hotpot!
Ak vás niekedy zaujímalo, čo urobili lenivým ľuďom na chladnom severe Japonska, čakajte na ďalší príspevok.
Ryžové polia pozdĺž cesty